Makač - flákač

Už v jasličkách som vykazoval talent pre túto peknú, zaujímavú a pomaly vymierajúcu profesiu. Celkom jasne sa mi vybavuje, že moja mamina bola celá nešťastná z toho, že jej synček neprejavuje snahu napodobovať domáce zvieratká, ktoré súdružka učiteľka tak vierohodne napodobovala, až som mal niekedy strach, že sa na tú kravičku, kozičku alebo somárika naozaj premení. V škôlke som spravil najväčšiu radosť rodičom, keď som na jednom koncoročnom karnevale vyhral cenu útechy za kostým flákača. Len vtedy to bol ešte neznámi terminus – technikus. V tej dobe sa tomu hovorilo súdruh v budovateľskom procese za lepšiu a svetlejšiu socialistickú budúcnosť. Skrátene Budovateľ. Moje ďalšie napredovanie vo vzdelávacom procese pokračovalo samozrejme na základnej škole. Tu sa ma snažili presvedčiť, že len ako iskrička a neskôr ako pionier môžem niečo produktívne priniesť tejto vlasti. Ja som bol taký blbý, že som im to na chvíľu aj uveril. A do dnes mám diplom za prvé miesto v zbere papiera a za nakreslenie ruských partizánov v SNP. Tento úspech moju maminu rozcítil natoľko, že ma okamžite prihlásila na výtvarnú. Začal som vyvíjať prvú mimoškolskú aktivitu, ale ako rodenému flákačovi mi to samozrejme moc nešlo. Takže som to musel po siedmich rokoch zabaliť. To už bolo v čase, keď bolo jasné, že kríženie kosáka s kladivom je blbosť a pionierska šatka sa stala úplne nevhodným módnym doplnkom. Prišla demokracia. Ja osobne som to najviac pocítil, keď v piatej triede namiesto sľubovanej azbuky do mňa začali tlačiť What´s your name? a Where do you come from? Ale ani tu som nezaprel svoj talent a keď som bol donútený absolvovať jednu prírodovedeckú a jednu matematickú olympiádu. Tak som vždy deň pred tým radšej ochorel. Musím uznať, že aj tak talentovaný jedinci ako ja občas potrebujú trošku toho blbého šťastíčka. A tak ako druhý nad čiarou som sa dostal na Gympel. Túto moju etapu života pokladám zatiaľ za najvydarenejšiu. (v zmysle môjho ďalšieho pôsobenia v kariére Flákač). Postupne som sa vypracoval na jedného z najnezodpovednejších, najpohodlnejších a najflegmatickejších pubertiakov s pekným zadkom na škole. Spomínam si na sklamané výrazy mojej maminy keď dorazila z rodička, na ktorom sa triedna polhodinu sťažovala na jej synčeka. Ku koncu môjho štúdia sa flákarina prejavila naplno a to keď som zistil, že chodenie za školu je pohodlnejšie ako čušanie v lavici s neurobenou domácou úlohou. Po úspešnom zmaturovaní som sa rozhodol, že zo mňa bude Flákač – inteligent. A na prekvapenie všetkých čo ma poznali sa tak aj stalo. Zobrali ma na výšku. Vtedy som začal pociťovať, že aj opačné pokolenie sa začína na mňa pozerať milšie a zvodnejšie. Ja si to vysvetľujem tým, že som v nich asi začal vzbudzovať pocit sucha, istoty a bezpečia. Tento pocit však trval iba dovtedy, kým nezistili, že moje ďalšie štúdium je len 5 – ročné užívanie si prítomnosti, bez akejkoľvek svetlej budúcnosti. Ale mi vyvolený musíme pretrpieť aj takéto, žiaľbohu nepopulárne opatrenia. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že až tu sa oddelí zrno od pliev. Ja osobne mám niekoľko otrasných zážitkov, ako sa zo superflákača stal ambiciózny, zodpovedný vysokoškolský inteligent. Pravda vo väčšine týchto prípadov v tom majú svoje prsty tzv. tie pravé lásky na celý život. No čo už s nimi nešťastníkmi. Mohli si užívať slobodu, mohli byť šťastne nezamestnaný, nemuseli závidieť susedovi, že má krajšiu polovičku ako on a nemuseli počúvať tie známe frázy: Miláčik potrebujem nové topánky. Miláčik začni stavať kolísku. alebo Miláčik nepi už toľko. P.S. Aby to malo aj nijakú hodnotu. (napr. výchovnú). Milý čitatelia z vlastných zdrojov viem, že autor je dlhodobým pacientom v súkromnej psychiatrickej liečebni. Dostal sa tam po tom, čo sa snažil na pravé poludnie v adamovom rúchu na námestí jedného nemenovaného mestečka propagovať svoju knihu s nadpisom: BYŤ FLÁKAČ, JE ÚŽASNÉ!!!!